Ľudové zvyky o obyčaje

Publikované dňa: 2.5.2011

Ľudové zvyky súviseli s pracovnou činnosťou pastierskeho a roľníckeho obyvateľstva Zuberca v jednotlivých ročných obdobiach. Časť týchto zvykov sa zachovala až do dnešných čias, prechádzaním z pokolenia na pokolenie. Neoddeliteľnou súčasťou zvykov a obyčajov boli ľudové piesne.
Jar
Na jar sa vyháňal dobytok a ovce na pašu. Bol to obrad spojený s kropením svätenou vodou a často aj čarovaním. Z piesní tohoto obradu sa zachovali:
Na tej skale na tej, na tej jarabatej…
Hej, pískali valasi, na skale skalenej…
Keď som ja valašil, keď som ovce pásol…
Keď som pásol kone, voly…
Obrad vynášania Moreny zanikol ešte pred prvou svetovou vojnou. V Zuberci bol veľmi živý a plnil funkciu lámania moci zimy a vítania jari. Morenu niesla chasa mladých ľudí cez celú dedinu. Ak spadol z nej nejaký zdrap pred niektorým domom, bola to predzvesť nešťastia, alebo živelnej pohromy. V sprievode vynášania Moreny spievali pieseň: „Murjena, murjena…“
Bohatým obdobím ľudových zvykov bola Veľká noc. Na Veľkonočný pondelok chodili mládenci po oblievaní. Oblievalo sa vedrami, hrncami i drevenými putňami. Boli prípady, že mládenci hodili dievku rovno do potoka. Takáto oblievačka obyčajne končila chorobou. Poobede chodili mládenci s muzikou do domov, kde mali dievky, aby ich povykrúcali. Za odmenu dostali slaninu, ktorú obyčajne vymenili za pálenku.
Leto
Charakter ľudových zvykov cez leto určovali poľnohospodárske práce. Najspoločenskejšou robotou bolo kosenie a sušenie sena. Pri práci sa spievali piesne o horách a o sene. Boli trojakého druhu: prevolávačky, húkačky, spievanie z jedného vŕšku na druhý.
Prevolávačkami sa dievky navzájom prekárali a vyvolávali si milých. Húkačkami oznamovali celému svetu svoju prítomnosť na holiach a na grúňoch. Ujúkanie sa šírilo ozvenou po horách a po dolinách a odrážalo sa od roháčskych štítov. Spievaním z jedného vršku na druhý sa dievky predvádzali krásnymi trávnicami:
Hrabala, hrabala …
Keď si ja zaspievam …
Dolu od Priekovej …
Pod Roháčom žijem …
Horička zelená …
Jedným z najkrajších letných zvykov je pálenie Jánskych ohňov. Táto obyčaj pretrváva doteraz. V predvečer svätého Jána sa dievky mali vybrať na Bielu skalu po zázračnú bylinku ľubovník. Táto bylina mala zázračnú moc, privolať dievke súceho mládenca. Mládenci na svätého Jána pripravili na okolitých vŕškoch: Lán, Kýčera, Milotín obrovské vatry z raždia a haluziny. Pri ohni žartovali, spievali a preskakovali vatru. Nejednému mládencovi oškvŕkalo zospodu ľanové gate. Pri zapálení vatry spievali pieseň:
Ej, Jane, Jane …
Jeseň
V jeseni, po skončení poľných prác mnohí ľudia odchádzali za obživou do šíreho sveta. Ich smutný odchod bol doprevádzaný piesňami:
Keď som sa ja z toho kraja do Ameriky zberal …
Američka vychválená …
Budeš ty môj milý bolestne pozerať, keď sa ja už budem z dediny vyberať …
Keď mi ten môj manžel z Ameriky príde …
Zima
V zime mali ľudia najviac času pestovať zvyky a oživovať tradície. Dievky i vydaté ženy sa schádzali na priadky, páračky a tkanie kobercov. Pri práci sa družne zhovárali, často i ohovárali neprítomné, rozprávali o strašidlách a spievali. Za dievkami obyčajne prišli aj mládenci s harmonikou a po práci sa rozprúdila izbová zábava. Okolo polnoci domáca pani vyhnala bujarú chasu domov.
Na Ondreja chodili dievčatá z priadok kradnúť triesky do dvorov na ženbu súcich mládencov. Ukradli vždy nepárny počet triesok a varili pri nich halušky. V každej haluške bol papierik s napísaným menom jedného mládenca. Keď halušky vyšli na povrch, dievčatá ich vylovili, rozbalili a prečítali meno svojho mládenca. On im bol prisúdený za muža.
Od Lucie do Vilie (Vigília – Štedrý deň) si starí ľudia odkladali každý deň po jednom kúsku dreva. Na Viliu, tesne pred polnocou, vložili všetky triesky do pece a v ich plameni sa snažili vidieť všetky bosorky, ktoré odoberajú kravám mlieko a robia rôzne iné porobeniny. Dnes je už ťažko uhádnuť, aké to boli vidiny. Určite boja bujná predstavivosť, živená vierou v poveru.
V čase od Lucie do Vilie si zasa niektorí ľudia robili stolček. Každý deň prikladali po jednom kúsku, aby bol do Vianoc hotový. Zo stolčeka vraj možno zazrieť na polnočnej omši bosorky a bosorákov. Ľudia všeobecne verili, že taký človek čo už raz vnikol do sveta bosoriek je navždy s nimi spriaznený a sprisahaný. Nesmie ich vyzradiť, lebo by ho roztrhali. Bosorky a bosoráci vyhliadnutým osobám škodia podkladaním začarovaných vecí na rôzne miesta. Keď sa ich človek náhodou dotkne, vždy sa mu stane niečo zlého. Opuchne mu noha, za živa mu opadáva mäso z tela, alebo môže zošalieť.
Štedrý večer sa začínal obchôdzkou pastierov kráv a husí, zvonára a nočného vartáša. Pastieri roznášali po domoch polazníky. Boli to prúty, do ktorých bol vpletený kúsok jedliny a zbožia. Najprv vyšibali nimi všetkých domácich, aby boli čerství a zdraví. Potom zavinšovali šťastlivé sviatky a bohatú úrodu v budúcom roku. Za to dostali príslušnú plácu za celoročnú službu. Polazníky si domáci starostlivo opatrovali. Na jar polazníkom vyháňal dobytok prvýkrát na pašu, aby sa mu darilo po celý rok. Tiež sa ním pošibal ťažný dobytok pri prvej orbe. Aj pri naprávaní detí mal polazník svoju funkciu. Občas ich ním vyšibali, aby boli dobré a poslušné. Polazník mal všeobecne ochrannú funkciu.
Na Štedrý deň sa všetci členovia rodiny dôkladne poumývali, obliekli si čistú bielizeň a šaty a sadli si k štedrovečernému stolu. Pod stolom bolo položené rôzne poľnohospodárske náradie. Lemeš z pluha mal chrániť proti opuchnutiu nôh, reťaz bola proti vredom, zbožie pod obrusom symblizovalo dobrú úrodu, oblátky zdravé zuby a peniaze všeobecnú hojnosť. Od štedrej večere nesmel nikto odísť, lebo by bol do roka umrel. Pri večeri sa z každého jedla po kúsku zobralo a zanieslo do maštale dobytku. Pred polnocou hasiči strieľali z mažiarov. Po večeri deti i mládenci chodili po spievaní. Za spev boli odmenení koláčmi alebo peniazmi.
Na Nový rok deti chodievali „po ľadkoch“. Ľadky boli sviatočné jačmenné kabáčiky. Za odmenu dostali drobné peniaze, alebo ľadky. Pri návštevách v domoch vinšovali: „Ja som malý zajačik, spievam ako vtáčik…“
Fašiangy boli obdobím svadieb a zábav. Ľudia v Zuberci sa veľmi radi zabávali a tancovali. Tancovalo sa v krčme. Svadby slávili veselo a s muzikou. Mladuchám dávali na hlavu veniec z husích pier a doňho vplietali brusničák. Bola to vraj veľmi pekná ozdoba hlavy. Mladý pán nosil za klobúkom jedličku rôzne pomaľovanú. Používali prírodné farby, ktoré si pripravovali z rastlín.
V minulosti sa často stávalo, že mladí ľudia sa brali na prianie rodičov kvôli majetku, alebo susedským vzťahom.
Úvodným ceremoniálom svadby boli vohľady, ktorých sa zúčastnili okrem budúcich manželov aj rodičia z obidvoch strán. Presne sa dohodli na majetkových podmienkach a o rozdelení výdavkov na svadbu.
Samotná svadba sa začala vyvádzaním nevesty z domu a obradom odprosovania rodičov. Po prekáračkách súvisiacich s vyvádzaním nevesty, svadobný sprievod sa odobral do kostola. Po cirkevných obradoch v kostole svadobníci išli na svadobnú hostinu.
Svadobná hostina bola veľmi dlhá a v celom jej priebehu bola zábava spojená s tancom. Po polnoci sa mladucha čepčila. Svadobníci ju posadili na stoličku v strede miestnosti a vytvorili okolo nej kruh. Do kruhu vstúpila ku mladuche starejšia so zapálenou sviečkou a čarovala. Potom vošiel do kruhu aj prvý družba s miskou so šabľou a vyriekol osudné slová: „Alebo vienok sňať, alebo hlavu sťať“. Povedal to tri razy. Po uzhodnutí, že vienok sňať, odišla mladucha do vedľajšej miestnosti na začepčenie. Zobliekli jej svadobné šaty, obliekli kroj a na hlavu jej dali čepiec. V svadobnej miestnosti bol medzitým družbový tanec.
Na druhý deň ráno išli svadobníci do ženíchovho domu. Priviezli neveste periny a ostatnú výbavu.
V Zuberci sa tancovali tieto tance: polka, prostá, hajduky, zajačí, žabäcí, koleso.
– Polka bol hojdavý párový tanec. Muž držal partnerku za boky, partnerka mala položené ruky mužovi na pleciach. Tanečníci sa pohybovali prísuvnými krokmi a otáčaním v bokoch.
– Prostá bola sedliacky párový tanec na spôsob čardáša. Muž držal partnerku podobne, ako pri polke.
– Hajduky bol mužský tanec, podobný odzemku, s rôznymi obmenami. Muži ním vyjadrovali svoju silu, výdrž a telesnú pružnosť.
– Zajačí bol tanec s dupkaním. Obyčajne ho tancujú dve dievčatá a jeden chlapec.
– Žabäcí alebo medvedí: Bol to mužský tanec. Mládenci sa ležmo vystretí opierajú špičkami nôh a dlaňami o podlahu. Je to tanec pre 4-6-8 mužov, ktorí sú sformovaní do kruhu, hlavami pri sebe. Tvoria atraktívne živé koleso. Pohybujú sa po kružnici súčasným odrazom rúk a nôh.
– Koleso bol dievčenský tanec bez sprievodu muziky. Dievčatá sa držia za ruky v kole a striedaním prísuvného a poskočného kroku sa pohybujú po kružnici.