Ľudové remeslá

Publikované dňa: 2.5.2011

Ľudia v dedinách pod Roháčmi boli veľmi samostatní a málo závislí na vtedajšom ekonomickom systéme feudálneho štátu. Jedine soľ, ako nutná poživatina ako konzervačná látka na potraviny, sa musela kupovať. Neskoršie pribudol ešte tabak a okovitka (lieh), ktoré sa tiež museli kupovať v sklepoch (obchodoch), pretože na tieto výrobky bol uvalený štátny monopol. Všetko ostatné sa dopestovalo a dorobilo doma. Potravinárske produkty i produkty na remeselné spracovanie sa spracovali priamo v domácnosti. Z domácich tkanín a kožušín sa robili všetky časti odevov a obuvi.
Plátenníctvo a súkenníctvo
Plátno sa tkalo z nití, ktoré sa napriadli z ľanového vlákna. Výroba plátna bola dosť zložitá. Odsemenený ľan sa močil v močidlách. Močidlá boli jamy o priemere okolo troch metrov a hlboké asi 60 cm. Boli vykopané na brehu potoka a rozmiestnené v sérii 5-6 za sebou. Do močidiel bola vedená odrazená voda z potoka jarčekom. Ľan sa naukladal po hrstiach na dno močidla a zaťažil žulovými zvariakmi. Hrste boli zviazané snopčeky ľanu. Ľan sa močil dovtedy, dokiaľ sa neoddeľovalo od vlákna pazderie, pri skúške mrvením. Potom sa ľan vybral a rozložil po lúke na vysušenie. Vysušený ľan sa odviezol do humna na ďalšie spracovanie. V teplejších podjesenných dňoch ženy ľanové vlákno zbavovali pazderia drvením v trepačkách. Potom sa ešte vlákno zjemňovalo na česákoch. Česáky boli hrebene zo železných klincov. Česaním sa získalo jemné ľanové vlákno a drsnejšie vlákno, ktoré obsahovalo zbytky pazderia. Jemné vlákno sa spriadalo na nite, z ktorých sa tkalo plátno na posteľné plachty, spodné prádlo, košele, obrusy a uteráky. Z nití drsného vlákna sa tkalo zrebné plátno, z ktoré sa šili vrecia.
Pri spriadaní sa ľanové vlákno namotalo na kúdeľ. Bola to palica kužeľovitého tvaru, upevnená na praslici. Spriadanie sa robilo jednoduchým vretenom, alebo zložitejším vôzkom. Vôzok bolo dômyselné zariadenie, u ktorého spriadacia sústava bola poháňaná šľapacím kolesom. Napradené nite sa namotali na motovidlo. Z motovidla sa potom zosňali vo forme pradena, ktoré malo presne určený počet nití. Ľanové plátno sa tkalo na domácky vyrobených stavoch, ktoré sa volali krosná. Najprv sa nite nasúkali na nitelnicu krosien a potom sa prevliekali priečne nite pomocou lodičiek. Utkaná sieťovina na krosnách sa stláčala brdom.
Pradenie nití a tkanie plátna sa robilo za dlhých zimných večerov. Priadky boli tiež spoločenskou udalosťou v dedine. Za slobodnými dievčatami prišli mládenci s husieľkami, basou a neskoršie aj harmonikou a záver priadok bol zakončených muzikou.
Utkané plátno sa potom bielilo. Popri Studenom potoku boli urobené bielidlá, na ktorých sa plátno rozprestrelo a polievalo vodou. Pri polievaní vznikol vplyvom slnečných lúčov aktívny kyslík – ozón, ktorý bol príčinou prefarbovania plátna na bielo. Vybielené plátno bolo jemné, voňavé a hygienicky nezávadné.
Podobne sa spracovávala aj vlna. Z čistej vlny sa urobili na česákoch plstené vlnené plásty. Česáky sa volali krample a plstené plásty boli nakrampľovanou vlnou. Plásty sa namotali na kúdeľ a priadli podobne, ako ľan. Vlnené nite sa potom na krosnách natkali na riedke vlnené plátno. Toto sa potom na valchách (foľušoch) zbíjalo (lisovalo) na hrubé valaské súkno. Valcha bola sústava drevených kladív, poháňaných vodným kolesom. Pod kladivá sa privádzala na súkno horúca voda. Z valchy vychádzalo kvalitné, hrubé a husté valaské súkno bielej alebo čiernej farby. Podľa toho, z akej vlny sa tkalo.
Z bieleho súkna sa šili valaské nohavice. Boli to krásne nohavice, zdobené spredu okolo rázporka lampasami. Nad chodidlom nohy sa nohavice zdobili farebnou kystkou. Z čierneho i bieleho súkna sa šili hune. Huňa bol ťažký vrchný kabát, siahajúci niže pása. Nosil sa v zime, ale aj v chladných a daždivých letných a jesenných dňoch. Nové hune sa nosili pri slávnostných príležitostiach a staré do hory, alebo na hole. Zuberskí mládenci vyobliekaní do nových nohavíc a huní boli veľmi hrdí. Zo súkna sa tiež šili papute a kapce. Boli veľmi vhodnou obuvou do mrazivých dní.
Olejárne
Olejárne boli manufaktúrne zariadenia, v ktorých sa lisovalo ľanové semeno na ľanový olej. Olejáreň sa skladala z pece, stúp a lisovacieho stroja. Ľanové semeno sa najprv stĺklo v drevených stupách. Stupy boli diery v drevených kladách, do ktorých sa nasypalo semeno a drvilo šľapadlovými drevenými kladivami. Takto sa získala ľanová múčka, ktorá sa v peci pripražila a ešte za horúca sa nasypala do lisovacieho stroja. V lise sa vyvinutím veľkého tlaku vytlačil so semennej ľanovej múčky ľanový olej. Lisy boli dvojakého druhu. Na skrutku (šróbu) alebo na taran. Lis na skrutku stláčal múčku tlakom skrutky na kovové panvice, obalené plsťou z konského chvosta, kde bola múčka nasypaná. Plsť zo srsti konského chvosta mala úlohu cedidla. Pri taranovom lisovacom stroji boli panvice s múčkou stláčané klinmi, ktoré boli zatĺkané mohutnými drevenými kladivami – taranmi. Ľanový olej sa používal na mastenie jedál a hlavne kapustnice v pôstnom období.
Garbiarstvo a kužušníctvo
Garbiarstvo nebolo v podroháčskych dedinách pôvodným valaským remeslom. Garbiari boli vždy prisťahovalci z Liptova. Posledným zubersko-habovským garbiarom bol pán Medzihradský, pochadzajúci z Liptovského Mikuláša (každý ho volal pánom, hoci v skutočnosti nikdy pánom nebol, ale obyčajným pracujúcim človekom). Zomrel v roku 1970.
Garbiari spracovávali baranie, dobytčie i bravčové kože. Sem-tam im poľovníci, alebo pytliaci priniesli na spracovanie aj kože divých zvierat. Ako činidlá garbiari používali látky, ktoré im poskytovala príroda. Bolo to predovšetkým vápno, ovsená múka a dub (pod pojmom dub treba v garbiarstve rozumieť kôru zo smrekových stromov, ktorá obsahuje trieslo). Baranie kože sa spracovávali na kožušiny, z ktorých zuberskí kožušníci šili známe kožušky a zimné čiapky – zuberské baranice. Z koží hovädzieho dobytka sa vyrábali čižmy tzv. boty, kvalitné krpce a konské postroje. Z koží ošípaných sa šili menej kvalitné krpce. Kože z diviny mali rôzne použitie. Používali sa na prípravu obuvi, časti odevov i ako podnože.
Valaské píly
Valaské píly boli poháňané vodným kolesom. Gáter (pílový rám) mal len jednu pílu, takže mohol odrezať z kláta len jednu dosku. Zdvih gátra bol veľmi pomalý. Pílenie dosák na takejto píle bol veľmi zdĺhavý proces. Každá valaská osada pod Roháčmi mala svoju pílu. Osobitne významná bola valaská píla v Oraviciach, ktorú vlastnili po zrušení Bystrej, ako osady, Tvrdošínčania. Táto píla bola najväčšia a s najväčšou produkciou dosák na Orave. Značne prispela k počiatočnému hospodárskemu rozvoju Tvrdošína.
Dosky osadníci používali na dvere a okná chalúp, na podlahy a na zariadenie domácnosti. Zariadenie príbytkov bolo veľmi jednoduché. Pozostávalo z jednej, alebo dvoch drevených postelí, stola, lavíc, dvoch-troch stoličiek a drevenej truhlice na šatstvo. V strede izby bol klát, na ktorom sa rúbalo drevo.
Povinnosťou valaských píl bolo aj dodávanie dosák na oravský hrad a neskoršie oravskému komposesorátu.
Šindliarstvo
Všetky domy v dedinách pod Roháčmi boli drevené. Ako krytinu používali osadníci šindeľ. Šindeľ bola drevená 60-70 cm dlhá a 6-12 cm široká doska, ktorá mala na jednej strane vyhĺbený žliabok – pah a na druhej strane bola zastrúhaná do ostria. Šindle zapadali na streche do seba a takto vytvárali súvislú nepriepustnú strešnú plochu. Boli pribíjané na laty striech železnými klincami. Šindle sa robili z kvalitného pomaly rastúceho vysokohorského dreva, ktoré bolo dobre a ľahko štiepateľné.
Šindliari drevo najprv popílili na klátiky a poštiepali do základného tvaru šindľa. Potom ho obojručne nožom, v osobitnom úchytnom zariadení, tzv. dedkovi, ostrúhali do ostria. Ostrúhaný šindeľ upevnili na šindliarsku stolicu a vystrúhali na opačnej strane ostria pahovákom asi 20 mm hlboký žliabok – pah. Týmto bola práca na šindli skončená.
Strúhané šindle sa vyrábajú ešte aj v súčasnosti a používajú sa na prestrešovanie historicky cenných stavieb s drevenými strechami. Predtým sa šindle ničím nenapúšťali – nekonzervovali.
Nenakonzervovaná šindľová strecha vydržala 20-30 rokov. Na strechu priemerného rodinného domu bolo treba okolo 3000 šindľov.
Valaské mlyny
Valaské mlyny boli na vodný pohon. Vodné koleso na vrchnú vodu otáčalo mlynský kameň v sústave dvoch kameňov. Kamene drvili obilie, ktoré sa nepretržite sypalo medzi ne rovnomerným prúdom. Mlynské kamene bolo treba často kuť, aby dobre mleli. Vo valaských mlynoch sa mlel ovos na krmnú múku a jačmeň a ikrica na jedlú múku.
Život v mlyne bol veľmi veselý. Mlynári mleli vo dne – v noci a zákazníci boli v mlyne stálymi návštevníkmi. Pri mletí sa rozprávali rôzne historky a životné skúsenosti. Mlynári boli obyčajne skúsení ľudia, ktorí prešli na tovarišských vandrovkách veľký kus sveta. Na Orave bol známy mlynársky rod Branických, pochádzajúcich z Oravskej Jasenice. Títo mlynárčili aj v niektorých mlynoch Studenej doliny. V každej dedine v povodí Studeného potoka bol aspoň jeden valaský mlyn.
Mlynskú pohodu, sprevádzanú pravidelným klepotom mlynského zariadenia, vyrušil občas škrekot mlynárovej hydiny, ktorú navštívila vydra, lasica, kuna alebo tchor. Vtedy celé osadenstvo mlyna, aj s návštevníkmi, podniklo v nenapraviteľnej panike trestnú akciu proti útočníkovi. Následkom bola obyčajne zadrhnutá sliepka a stopy po útočníkovi v pomúčených mlynských priestoroch.
Každý mlynár mal veľmi vycibrený sluch pre mletie naprázdno. Akonáhle nebola v pytli múka, mlyn vydával iný zvuk, ktorý vedel rozlíšiť len samotný mlynár. Zobudil sa aj z najtvrdšieho spánku a bežal do mlynice nasypať obilia. Mlyn musel stále vydávať správny monotónny zvuk mlynského zariadenia, ktoré premieňalo tvrdé obilné zrno na bielu hladučkú múku.
Kuzne
Kuzne (vyhne) boli jednoduché kováčske dielne na tepelné stvárňovanie železa. Každá dedina pod Roháčmi mala svoju kuzňu. V nej sa vyrábalo, alebo opravovalo poľnohospodárske náradie. Názov kuzňa pochádza z poľského pomenovania „Kuznia“ – dielňa na opracovanie železa. Každá kuzňa mala toto zariadenie: ohnisko, mech, klát s nákovou, sekáč, kladivá, kliešte a vŕtacie zariadenie.
Na ohnisku sa ohrievalo železo. Ako palivo sa používalo drevené uhlie. Horenie bolo podporované a zintenzívňované vzdušným prúdom, ktorý prúdil z mecha. Mech bol kožený vak, osadený v drevenom ráme. Jeho pravidelným stláčaním a rozpínaním sa nasával a vyfukoval vzdušný prúd na ohnisko. Rozpálené železo bolo stvárňované na nákove kováčskym kladivom. Kováči boli dobrými odborníkmi na kalenie (hartovanie) železa. Kalením sa zvyšovala tvrdosť rezných plôch nástrojov.
Práca v kuzniach bola veľmi rozmanitá. Kováči kuli vozy, pluhy, brány, sánky, gnatky i fiakerské sánky tzv. zakopanky. Vyrábali motyky, ostrili lopaty i krompáče a podkúvali kone a voly. V starších časoch robili skoro všetko poľnohospodárske náradie.
Roháčske baníctvo, hutníctvo a zlatokopectvo
Roku 1808 banskí podnikatelia Abrahám Ehrenfeld, Lazar Schlosberger a Abrahám Propper urobili s Oravským komposesorátom zmluvu o využití roháčskych železných rúd. Súčasťou dohody bolo aj vybudovanie železiarne v Zuberci-Brestovej. Na stavbe sa začalo pracovať, ale po vyčerpaní 25 000 florenov sa stavebné práce navždy skončili. Roku 1817 bola urobená skúška kvality železnej rudy zo Zimnej (severozápadný svah Osobitej) vo vysokej peci v Kuźniciach a v skujňovacej peci v Koscielisku. Zo 42 viedenských centov rudy získali 45 3/8 libry čistého železa, čo bola výťažnosť veľmi slabá. Aj napriek tomu oravské panstvo požiadalo banský súd v Malužinej o súhlas k výstavbe železiarne v Podbieli. Súhlas bol daný v roku 1819. Uplynulo však až 16 rokov, kým sa našli podnikatelia, ktorí boli ochotní stavať. Jozef David Lux, Liebman Polatschek a Wilhem Herz podpísali stavebnú zmluvu v roku 1836. Zmluva bola pre podnikateľov veľmi výhodná, pretože oravské panstvo dalo pozemok na stavbu, drevo a poskytlo financie. Okrem toho sa zaviazalo robiť údržbu železnorudných ciest a prevádzkovať ťažbu rudy. Výstavba bola rozvrhnutá na tri etapy. V roku 1836 sa mali postaviť dve kuzne, v rokoch 1837/38 vysoká pec a v roku 1839 ďalšie kuzne.
Podnikatelia zložili kauciu 2000 zlatých a zaviazali sa platiť ročné nájomné 100 zlatých. Konečne bola na základe železiareň pri Podbieli postavená. Situovali ju za Studeným potokom, v katastri obce Nižná. Technickým poradcom stavby bol Angličan Newbuild. Železiareň bola pomenovaná Františkovou hutou. Železná ruda bola do huty vozená z Juráňovej doliny (cez sedlo Umrlá), zo Zuberca, z Habovky a z Malatinej. Medzi podnikateľmi však čoskoro vznikli spory a spoločnosť sa rozpadla. Železiareň od roku 1840 viedol samotný Newbuild. V ďalšej prevádzke bola nerentabilná. Nerentabilita mala viac príčin. Predovšetkým to bola veľká vzdialenosť baní od huty a slabá výťažnosť rudy. Ďalším činiteľom, ktorý veľmi negatívne zasiahol do prevádzky bolo zrušenie poddanstva. Predtým plat dostávali len kvalifikovaní robotníci a pomocné práce vykonávali poddaní zadarmo. Po zrušení poddanstva bolo treba všetky práce platiť. Svoju úlohu tiež zohrala zastaralosť technického zariadenia a neefektívna technológia. Železiareň bola totiž zastaralá už v čase výstavby.
Konečným likvidátorom železiarskeho podniku v Podbieli bola hospodárska kríza v rokoch 1858-1861. Pod vplyvom všetkých týchto okolností železiareň v Podbieli prestala pracovať v roku 1862.
Ruiny železiarne sa zachovali až do dnešných čias. Stoja ako výkričník snahy o spriemyselňovanie Oravy za feudalizmu. Bol to len pokus, ktorý sa nielen v Podbieli, ale ani inde na Orave nevydaril.
Z vysokej pece sa zachovala časť obvodových múrov. Za zvyškami hlavnej budovy sú pozostatky menšej stavby, v ktorej boli umiestnené mechy na vháňanie vzduchu do pece. Vedľa sú základy budovy hámra. Za budovami je zvyšok kanála, ktorým tiekla voda na pohon hámrov. Pri huti sa nachádza aj dosť veľká halda nespracovanej rudy.
Roháče boli podobne, ako Vysoké Tatry a Poľské Tatry, považované za bohaté nálezištia kovových rúd a tiež aj zlata a striebra.
V roku 1773 dostal Alexander Denke, prvý prísediaci Liptovskej župy, povolenie na štôlňu vo vrchu Roháč (inak Podbyalanská hala), kde chcel dolovať zlato, striebro a iné kovové rudy.
Železná a hlavne zlatá horúčka motala mysle ľudí dlho a dozrievala neskoro. Ešte v dvadsiatych rokoch nášho storočia sa našiel človek pod menom Július Baňáry, rodák zo Žarnovickej Huty, ktorý bol presvedčený o náleziskách zlata v Bielej skale. V Amerike sa mu dostali do rúk nejaké písomné správy starých zlatohľadačov, podľa ktorých sa vraj v Bielej skale mali nachádzať zlatonosné žily. Tieto správy a snáď aj doznievajúca zlatá horúčka v Amerike ho tak sfanatizovali, že sa vrátil na Slovensko a prišiel do Zuberca. Tu sa dal na zlatokopectvo. Za zarobené a ušetrené peniaze v Amerike si najal pomocníkov. Najprv talianskych baníkov a potom Zuberčanov, s ktorými začal vo vápencovej hornine Bielej skaly hĺbiť chodby. Otvory do skál vŕtal podľa smeru raňajších lúčov slnka. Vplyvom svojich utopistických nápadov minul všetky peniaze, ale zlato nenašiel. Vo svojej naivite sa obracal aj na prezidenta I. ČSR a prezidenta Slovenského štátu o finančnú pomoc pri jeho podnikaní. Samozrejme, že pre nereálnosť nápadov finančná pomoc mu nebola poskytnutá. Viera v existenciu zlata v Bielej skale mu trvala až do posledných chvíľ života. Tesne po II. svetovej vojne kopal v Bielej skale už len s chlapcami školského veku, ktorí uverili jeho zanietenému rozprávaniu a možnosti rýchleho zbohatnutia.
Jeho úmorná a bezvýsledná práca trvala takmer tridsať rokov. Július Baňáry zomrel v Zuberci ako chudák v roku 1947. Jeho smrťou sa skončila éra roháčskeho zlatokopectva.

Zuberské vápenníctvo

Niektorí Zuberčania si svoje životné podmienky vylepšovali aj pálením vápna. Vápenníctvo bolo doplnkovou činnosťou poľného hospodárstva. Malé vápenné pece, vykurované drevom, boli v činnosti od poslednej štvrtiny XIX. storočia v predhorí masívu Sivého vrchu. Boli to primitívne piecky s malou produkciou. Vápno sa v nich pálilo pre miestnu potrebu. Bielili sa ním vnútorné steny drevených domov, pece, piecky a podmurovky domov. Až v roku 1900 bola vymurovaná v priestore terajšej Vápenice väčšia vápenná pec. Kamene na jej stavbu boli lámané a vozené všetkými majiteľmi pozemkov z poriadky. Len murári, ako špecialisti, boli platení. Peniaze na financovanie stavby sa získali z odpredaja hory v priestore Števkovka – Prieves. Vápenka bola obecným majetkom a mala slúžiť k všeobecnému zveľaďovaniu obce. Na vykurovanie sa mohlo popri dreve používať aj uhlie.
Pec bola v spodnej časti dvojkomorová a v hornej bola zúžená do násypného valca. V jednej komore sa urobila z vápencových skál obmurovka a potom sa dovnútra obmurovky hádzali vápencové kamene až do úplného zaplnenia komory. V druhej komore sa založilo z dreva a uhlia ohnisko. Po zapálení mohla pec pracovať permanentne, za sústavného dopĺňania pece palivom a vápencom a odoberania vypáleného vápna (kysličníka vápenatého) v spodnej časti pece. Táto pec bola málo rentabilná, pretože nebol odbyt na vápno. V celej oblasti Studenej doliny, i v blízkych liptovských dedinách, boli totiž len drevené domy a vápno bolo potrebné na bielenie len dvakrát do roka a to pred Vianocami a Veľkou nocou. Ešte pred prvou svetovou vojnou pec vyhasla natrvalo. Obec nemala peniaze na vyplácanie robotníkov. V pálení vápna naďalej pokračovali súkromníci v malých peciach. Boli do predovšetkým Šveláňovci. Jozef Šveláň a hlavne jeho syn Karol pálili vápno na vlastnú päsť viac ako štyridsať rokov. Predávali vápno po okolitých dedinách: Habovka, Oravský Biely Potok, Podbiel, Veľké Borové, Malé Borové, Huty, Liptovské Matiašovce a Kvačany. Pálené vápno odmeriavali drevenými mierkami a predávali ho za peniaze, alebo vymieňali za obilie. Posledné vápno bolo vypálené v Zuberci na stavbu domu Romana Šrobu v roku 1961. Týmto sa éra zuberských vápenníkov definitívne skončila.
Roháčske poľovníctvo
Roháčske poľovníctvo v minulosti je treba rozlíšiť na legálny lov zveri a na pytliactvo. Normálnymi poľovníkmi boli horári a poľovní hostia Oravského komposesorátu. Medzi nimi vynikali lesník Alexius Demian a horári Jozef Prč a Anton Kocian st. Ich poľovná aktivita časove zapadá do poslednej štvrtiny XIX. storočia a do začiatku nášho storočia. Demian s Prčom sa okrem poľovania venovali aj ochrane zveri a výstavbe poľovníckych zariadení. Boli to predovšetkým: poľovnícky zrub pod Roháčom, poľovnícke chodníky, lavičky cez roháčske bystriny, krmelce a prístrešky . Anton Kocian st. sa vo veľkom zaoberal aj preparáciou zvierat. Jeho preparáty cicavcov a vtákov boli základom exponátov múzea na Oravskom zámku. Vypchávky posielal aj do viacerých múzeí európskych veľkomiest a do univerzitných zbierok.
V období medzi svetovými vojnami mal roháčske poľovné revíry prenajaté riaditeľ pražskej Živnobanky Jindřich Bělohříbek. Poľoval len na vysokú zver. Za prenájom platil Oravskému komposesorátu 25 000 korún. V rokoch 1930-1934 chodil do Roháčov len ako poľovný hosť. Roháčske poľovné revíry na vysokú zver prenajal v roku 1934 a mal ich prenajaté až do roku 1941. Zaujímavé bolo postavenie lesníkov Oravského komposesorátu ku Bělohříbkovi. Podľa dohody patrila Bělohříbkovi len trofejová zver a lesníci mohli strieľať na výradovú zver a vtáctvo. Bělohříbek sa staral aj o selekciu vysokej zveri. Dal vybudovať poľovnícky chodník zo Salatínskej doliny cez Spálený zľab, svahy Salatína, ponad partizánsku nemocnicu, Teľaciarky, ponad Redikalné až do Suchého potoka. Nakopávali ho Marmarušania (drevorubači a lesní robotníci z vtedajšej Podkarpatskej Rusi). Chodník viedol stále úbočím hôr na okraji hornej hranice lesa, približne na tej istej vrstevnici, v nadmorskej výške 1300-1400m. Chodník sa vyhýbal turistickým trasám. Jeho celková dĺžka bola 9 km. Doteraz je tento chodník udržiavaný a volá sa Bělohříbkov chodník. Vedie najzazverenejšími terénmi Roháčov. Bělohříbek v čase poľovačiek prenajímal celé poschodie horárne na Zverovke (7 izieb) a časť pivnice, v ktorej mal uskladnené víno, zeleninu, konzervy, čaj a ostatné poživatiny. Bol predstaviteľom panských, ale tzv. kľudných poľovačiek. Prílišný hluk okolo poľovačky, ako spoločenskej udalosti, neznášal. K tomu si vyberal aj spoločníkov z usadlejších panských kruhov. Obyčajne to boli starší páni z podnikateľských bankových špičiek. Bělohříbek zamestnával aj vlastného zverostrážcu. Bol ním Pavol Pavčo z Habovky (nar. 3.1.1908). Vykonával u Bělohříbka všetky možné práce. Strážil zver, čistil poľovnícky chodník, prikrmoval zver, nosil Bělohříbkovi osobné veci na poľovačkách, upozorňoval ho svojim bystrým a dobre vycvičeným zrakom na poľovnú zver a jej kvalitu, vyvrhoval zastrelené kusy a sťahoval ich z holí. V poľovnej domácnosti svojho principála kúril, riadil a neskoršie aj kucháril. Jeho denná mzda v rokoch 1935-1937 bola 14 korún, a v rokoch 1937-1941 18 korún. V službe zverostrážcu vydržal až do 3.8. 1941, keď Bělohříbek zomrel. Potom sa stal až do svojho odchodu na dôchodok k lesníkom na Zverovke.
Osobitnú kapitolu tvorilo roháčske pytliactvo. Jeho existencia súvisí so vznikom osídlenia územia pod Roháčmi. Pytliactvo nebolo len ukojením poľovníckej vášne, ale bolo hlavne spôsobom nutného zaobstarávania poživne pre rodiny. V Roháčoch bolo veľmi rozmanité. Predovšetkým to boli pastieri a voliari, ktorí tvorili najprimitívnejšiu, ale súčasne najstaršiu skupinu pytliakov. Potom to boli pytliaci so strelnými zbraňami z miestneho obyvateľstva. Najrafinovanejšiu a najagresívnejšiu skupinu pytliakov tvorili jednotlivci, alebo aj nájazdové skupiny pytliakov zo susedného Podhalia.
Pastieri a voliari sa špecializovali na lov kamzíkov a svišťov. Neboli to len Zuberčania. V Roháčoch mali svoje hole viaceré obce. Napr. občanom Zemianskej Dediny pásli dobytok Zázrivčania. A to boli pytliaci na pohľadanie. Medzi nimi bol najznámejší Ondrej Kopanica. Svište vykopávali, vydymovali a chytali do klepcov. Používali v Zuberci vyrobené kruhové klepce. Okrem svišťov do nich chytali aj kuny, tchory a lasice.
Kamzíky pastieri lovili osobitne brutálnym spôsobom. Na miesta prechodov kládli čerstvo olúpanú kôru zo stromov tzv. luby. Potom ich trúbením na volské rohy, alebo brechaním splašili. Kamzíky pri doskoku na klzké luby sa zošmykli a hromadne popadali, poudierali, poranili a často si polámali aj nohy. Takto sa vždy niekoľkých zmocnili.
Pytliaci tiež používali visiace pasce tvaru ypsilonu, ktoré nastavovali hlavne na líšky a jazvece (borsuky). Vyrábal ich jeden zuberský kováč z pier vagónov. Známe bolo chytanie jazvecov a líšok medzi dve podopreté klady.
V podhorí Roháčov bolo dosť pytliakov, ktorí poľovali s puškou. Väčšinou to boli prerobené vojenské pušky. Poľovali na všetko, čo im prišlo pod ruku. Na vysokú zver, na diviaky, na kožušinovú zver i na kamzíky a svište. Tí už mali určitú, dalo by sa povedať poľovnícku etiku, pretože z kamzíkov strieľali len na capy a zo svišťov len na staré vypasené samce.
Do Roháčov chodili oddávna poľovať aj poľskí pytliaci. Títo poľovali hlavne na kamzíky, svište, medvede a jeleniu zver. O tom je veľa dokladov nielen v spomienkach pamätníkov, ale aj poľskej literatúre. Dozvuky poľského pytliactva v Roháčoch doznievali až do dnešných čias. Roman Šroba zo Zuberca spomína, že ešte v roku 1938 strieľali na jelenicu 300m nad Ťatliakovou chatou. Odplašila ich tiež streľbou naša finančná stráž. Alebo zverostrážca Pavol Pavčo spomínal, že 7. X. 1937 strieľal po ňom Poliak na Lúčnej, keď ho vyrušil pri prenášaní jelenieho mäsa. Pritom sa vynorilo z kosodreviny ďalších 12 pytliakov.
V tom istom období lesník Anton Bukna zo Zverovky strieľal po pytliakoch v Látanej doline. Onedlho mu podstrčili v horárni lístok s týmto textom: „Anton Bukna, ak budeš ešte raz po nás strieľať, na lôžku Ťa odstrelíme“. Vzápätí mu odstrelili srnca priamo pri maštali.
S pytliačením v Roháčoch sa definitívne skončilo po druhej svetovej vojne. Na obidvoch stranách Tatier sa zaviedli prísne a účinné ochranné opatrenia. Teraz, po vyhlásení TANAP-u v Roháčoch, sa prípady pytliactva nevyskytujú. Vysokohorské relikty kamzík a svišť sú úplne chránené zákonom a u ostatnej zveri sa robí selektívny odstrel.
Roháčske rybárstvo
Pôvodné rybárstvo vo valaských osadách bola legálna činnosť, pretože každá usadlosť mala v povinnostiach ku oravskému zámku určené odovzdať určité množstvo rýb pre hrad. Keď si dáme do pomeru malý počet prvých osadníkov s veľkým množstvom rýb v horských bystrinách nedotknutej prírody, ľahko odhadneme, že ryby nebolo treba osobitne chrániť. Každý osadník mohol chytať ryby nielen pre hrad, ale aj pre seba. Podľa urbárskej dohody z 28.VI. 1877 bolo regálne právo Oravského panstva uplatňované tak, že lov rýb bol daný do prenájmu najskôr obci a neskoršie rybárskym organizáciám, resp. jednotlivcom. Uplatňovanie regálneho práva v oblasti rybolovu však bolo veľmi pomalé. Ešte v dvadsiatych rokoch sa legálne i nelegálne rybárčenie považovalo zo normálny doplnok obživy. Nikto z občanov Studenej doliny nemal v nedávnej minulosti morálne výčitky, keď chytil nejakú tú rybičku. Aj tu sa vychádzalo zo starej životnej orientácie, že hora nie je komora.
Rybárske tradície prechádzali z pokolenia na pokolenie. Medzi známe rybárske rody roháčskeho podhoria patrili: Gondovci, Šuriňákovci, Majerčákovci, Šimičákovci a Urbanovci. Z nich jedine Ondrej Gonda bol vlastníkom rybárskeho lístka už za prvej republiky. Ostatní chytali ryby všakovakým spôsobom. Pichali palicami do výmoľov a naháňali ryby do predtým pripravených skalných zarážiek v malej vode, kde ich hlušili haluzami. Tiež ich chytali len tak, do holých rúk, alebo napichovali na vidličky zhotovené z ostrých drôtených ihlíc. Neskoršie začali používať aj háčiky. Tie robil z pružinových drôtov všemajster Jozef Soluš. Keď začali chodiť podomoví obchodníci – Bosniaci, rybárske háčiky sa kupovali od nich. Ako návnady sa používali dážďovky, zelené lúčne koníky alebo malé hlaváče do 5 cm. Našli sa aj takí ľudia, čo chytali ryby aj v čase trenia. Nebolo to v súlade s prirodzeným správaním, ani s rybárskou etikou. Ale akejže etike a ohľaduplnosti je podriadené pytliactvo? Hlavnými lovnými rybami boli pstruhy potočné. Pod Habovkou už boli aj lipne a poniže Oravského Bieleho Potoka vyplávali aj hlavátky. Najlepšími loviskami boli Borová voda a Milotínsky potok. Mnoho pstruhov bolo aj v Studenom, Pribiskom, Števkovskom a Spádovom potoku. Pytliačenie na týchto tokoch však bolo obmedzené, pretože okolo nich často prechádzali hliadky finančnej stráže. Výborne bol zarybnený aj Blatný potok. Tento však v období I.ČSR dokázal úplne obhájiť lesný správca Ing. Kňazovický. Na obchôdzky chodil na koni s piatimi psami. Rybárski pytliaci nikdy nevedeli, kde, kedy a ako rýchle ich prekvapí, preto v Blatnej radšej nechytali.
Ryby sa na jedenie pripravovali štyrmi spôsobmi:
1. Opekané na ražni so soľou
2. Vyprážané na masle bez vajca, alebo s vajcom
3. Údené v kapustnici
4. Obaľované do papiera a do blata a pečené v pahrebe
Stavy rýb začali prudko upadať s prvými postrekmi v lesníctve a s používaním pesticídov a priemyslových hnojív v poľnohospodárstve. Bolo to v rokoch 1946-1947. Do roháčskych potokov sa dostali nové toxické látky, voči ktorým ryby čistých vôd neboli imúnne. V súčasnosti je už najvyšší čas zamyslieť sa nad tým, ako vrátiť život do roháčskych potokov do pôvodného stavu.
Zbojnícke tradície Roháčov
Zbojníctvo na našej strane Tatier bolo formou odporu poddaných proti feudálnemu útlaku. Nenadobudlo také ostré formy, ako na susednom Podhalí, pretože naše horské obce boli zakladané na princípe valašského práva, kde osadníci mali zaručené aj určité osobné slobody. Jedinou typickou zbojníckou osadou na Orave bola oravická Bystrá. Jej existencia však bola veľmi krátka, od roku 1643 do roku 1659, takže aj zbojníčenie Bystranov sa nerozvinulo do veľkých zbojníckych foriem.
Zbojníci sa združovali do menších skupín. Na čele každej skupiny bol kapitán, alebo hajtman. Boli ozbrojení valaškami, nožmi, pištoľami a puškami – ručnicami. Zbojnícke skupiny sa vydávali obyčajne na zboj len v lete. Cez zimu sa vracali menej známi zbojníci do svojich domovov k normálnej práci. Preslávení vtedajšími represívnymi orgánmi (hajdúchmi) hľadaní zbojníci sa ukrývali u známych, alebo sa nechali najímať do práce vo vzdialených obciach, alebo mestách ako sluhovia. Väčšina zbojníkov nezbojníčila ani celé leto, ale len vtedy, keď sa im naskytla k tomu príležitosť. Rozvoj zbojníctva bol tiež podmienený stavovskými povstaniami, vojnami, hladomormi a epidémiami. Mnoho zbojníkov sa združovalo z vojenských zbehov a utečencov zo žalárov. Našli sa aj dobrodruhovia, ktorí chceli rýchlo zbohatnúť, alebo získať tzv. zbojnícku slávu. V tom prípade sa na zboj dávali aj synovia šoltýsov, alebo bohatých gazdov. Objektami zbojníckych prepadov boli väčšinou šľachtické dvory, fary, krčmy a bohatí cestujúci (šľachtici alebo kupci). Na vylúpenie zámkov sa odvážili len ojedinele, pretože na to nemali dosť síl. Napádali tiež často salaše a hôľne dobytčie hospodárstva. Násilne zaberali salašnícke produkty, ovčie stáda a dobytok. Z našich zbojníkov bol najznámejší bystriansky šoltýs Matej Klinovský. Predpokladá sa, že aj všetci jeho osadníci zbojníčili pri vhodných príležitostiach. Boli to: Adam Benczak, Valent Greš, Mikloš, Korytár, Michal Chrapek, Šimon Knap,… Keď zanikla osada Bystrá, dňa 6. VI. 1659, väčšina osadníkov sa presídlila do Chyžného, kde zbojníčili ďalej. Šoltýs Matej Klinovský sa presťahoval do Západných Beskýd. Zbojníčil v okolí Rabčíc.
Zbojníčenie Jánošíka v oblasti Roháčov sa traduje len povesťou o Jánošíkových pokladoch v Bielej skale.
Najnepríjemnejšie boli nájazdy podhaľanských zbojníkov do Roháčov a do Oravíc. Prichádzali k nám nielen za zbojom, ale aj za pytliačením. U nich zbojníctvo s pytliactvom išlo ruka v ruke. Najznámejšími z týchto zbojníkov boli: Gadeja, Mardula, Mateja, bratia Nowobilskí, Tatar a predpokladá sa, že v mladých rokoch aj neskorší slávny rozprávač a muzikant Ján Krzeptowski – Sabala.
Je zaujímavé, že tento zbojnícky ľud si vytvoril vlastnú zbojnícku morálku a zbojnícke kúsky dokázal ospravedlniť vlastnou zbojníckou pravdou. Aj Pána Boha, Pannu Máriu i všetkých božích svätých vzývali a prosili, aby im pomáhali v ich zbojníckom remesle a ochraňovali ich pred dolapením. Po šťastnom zboji sa išli poďakovať Panne Márii Ludzimierskiej (Ludzimierz – pútnické miesto na Podhalí) a venovať jej odrobinku zo svojho zbojníckeho úlovku. O nájazdoch zbojníkov z Podhalia do Roháčov a do Oravíc zaujímavo píše Kazimierz Tetmajer – Przerwa a dočítame sa o nich tiež v Sabalových bájkach.
Posledným roháčskym zbojníkom bol vojenský zbeh, pochádzajúci z Ratulova v Poľsku. Zdržiaval sa v Roháčoch okolo 30 rokov. Mal niekoľko skrýš, kde sa mohol schovať a klásť oheň. Jeho meno už upadlo do zabudnutia. V Roháčoch sa zdržiaval v čase horárčenia horára Prča na Brestovej. Prč žil v rokoch 1827-1902. Ľudia, ani horár ho neprezradili, pretože sa báli jeho pomsty. Nemali na to ani príčinu, pretože v Zuberci, ani v blízkom okolí nezbojníčil. Zverinu strieľal z pušky, ktorú si priniesol z vojny. Na zimu sa vždy zásobil mäsom zo salašov. Podľa ústneho podania zomrel u horára Prča. Keď zomieral, dal sa vraj vyniesť pred horáreň, aby mohol poslednýkrát pozrieť na Roháče.
Zbojníci sa v ľudovej tradícii stali bohatiermi, pretože nielenže brali bohatým a dávali chudobným, ale aj vykonávali rôzne hrdinské činy. Ľud zbojníkov zvečnil v povestiach, piesňach, anekdotách i kresbách.
Policajné zákroky proti nim boli ťažké, pretože ľudia nechceli prezradiť ich úkryty. Jednak ich obdivovali ako hrdinov, a jednak sa ich báli, aby sa im za prezradenie nepomstili.
Zbojníctvo začalo úplne zanikať v druhej polovici XIX. storočia. Zánik dovŕšilo zrušenie poddanstva, zlepšenie hospodárskej situácie ľudí a aj sprísnenie protizbojníckych opatrení.
Do dnešných čias slávne zbojnícke činy zostali len v ľudovej tradícii a spomienkach starých ľudí. Zlé skutky a násilnosti sa z povestí vytratili a dnes hôrni chlapci symbolizujú len boj za spravodlivosť.